Zo všetkých foriem counsellingu je môj najobľúbenejší párový a vzťahový counselling. V ostatných formách poradenstva, osobného rozvoja a psychoterapie, či už v práci jeden na jedného alebo v skupine, musia vždy klienti po sedení ísť domov a sami integrovať všetko, čo sa dosiahlo na stretnutí do ich normálneho života. Ak však máte v jednom procese obidve časti spoločného vzťahu, to, čo sa tam dosiahne, sa priamo na stretnutí integruje do partnerského vzťahu, pretože to partneri dosiahli spoločne. Dochádza k posunutiu vzťahu na novú úroveň.

Pokračuje evolúcia ďalej? V súvislosti s prírodou by sme potrebovali rozpätie miliónov rokov, aby sme si to mohli overiť, ale v prípade ľudského vedomia je možné preveriť to spätným pohľadom na niekoľko storočí a desaťročí ľudskej histórie. Prakticky aj počas života jedného človeka je možné vidieť, ako sa spoločenské, osobné, vedecké, technologické, kultúrne, politické a ekonomické podmienky menia pred našimi očami.

Potenciál byť sám sebe vodcom, učiteľom a liečiteľom dnes žije v každom z nás a čaká na svoj zrod do reality. Sme tehotní, v očakávaní narodenia tejto schopnosti, najmenej ostatných 60 rokov. Tak ako pri každom pôrode, aj tu je potrebné vedomé úsilie a zručná podpora: dula, alebo pôrodná asistentka.

Koncom septembra som v Bratislave prednášal pre skupinu ľudí, ktorí prežili holokaust, na tému: „Ako dobre starnúť“. Občas v tomto Klube seniorov prezentujem rôzne témy, ktoré si vyžiadajú, pretože obdivujem ich hrdinstvo a duchovnú odolnosť. V skupine sú ľudia vo veku 70 až 90 rokov. Ešte pred pár rokmi by som nebol akceptoval takúto tému prednášky ľuďom starším, než som sám. Ale teraz, keď som dovŕšil 65 rokov, začínam sa na to cítiť kvalifikovaný. Po 30 rokoch poradenstva pre klientov a klientky vo veku od 3 do 83 rokov vo viac ako 10 krajinách a po nedávnom uvedomení si vlastného procesu starnutia, som túto výzvu prijal.

Tento článok píšem počas druhého ročníka Medzinárodnej konferencie o empatii, ktorá sa koná na Oxfordskej univerzite a organizuje ju Medzinárodná interdisciplinárna sieť. Počas 3 dní sa tu stretli ľudia zo 14 krajín zo všetkých kontinentov sveta, aby sa podelili o výskum a poznatky v oblasti empatie. Je to naozaj krásne stretnutie ľudí s otvorenými srdcami a mysľami na dôležitom prahu kultúrnej evolúcie.

Nikto nemá rád krízu. Je bolestná, spôsobuje škody a straty, vytvára osamelosť, ničí život, ako ho poznáme, rúca sny, rozbíja náš obraz o sebe, je to pravý opak bezpečia, pohodlia a istoty. Predchádzaniu krízy a udržaniu komfortu a bezpečia venujeme veľa času a energie. Celá západná ekonomika a sociálna štruktúra je zameraná práve na prevenciu krízy.

Nie je potrebné byť extra vnímavý na to, aby sme si všimli, že nepretržite žijeme v mnohých dimenziách súčasne. Aj napriek dominancii materialistického svetonázoru v našom akademickom a verejnom živote je pre mnohých ľudí jeden ľudský život iba kapitolou oveľa väčšieho cyklu času, príbehu, biografie. Niektorí veria v možnosť reinkarnácie, niektorí sa ňu pozerajú zvrchu ako na pofidérne východné náboženstvo či rozprávku západného hnutia hippie. Existuje však ešte jedna kategória ľudí, tí, ktorí prežívajú svoje predchádzajúce životy s rovnakou jasnosťou a silou reality, s akou prežívajú akúkoľvek inú spomienku. Pre nich nie je minulý život vec viery, ale priamej osobnej skúsenosti.

Osobné intímne vzťahy urgentne potrebujú posun na ďaľšiu úroveň, a to všade na svete. Starým spôsobom v nich už nedokážeme byť. Ľudia sú čoraz sofistikovanejšie komplexné bytosti žijúce v stále zložitejšej civilizácii. Tradície, staré zvyky a nasledovanie vzorov predošlých generácií už nám nefunguje. Neustále inovujeme všetko okolo nás, od najjednoduchších prístrojov cez informačné technológie až po medzinárodný obchod, ale spôsob, akým interagujeme v osobných vzťahoch zostal primitívny aj u tých kultivovanejších a vzdelanejších z nás.

Donedávna mali muži svoje jedinečné poslanie. Tisícky rokov nepopierateľne vládli svetu, nahliadajúc na ženy ako na podradné ľudské bytosti, ktoré sa narodili, aby mužom slúžili, milovali ich, rodili im deti, starali sa o nich, zabávali ich a poslúchali bez akéhokoľvek vplyvu na dianie vo svete. Ženy získali hlasovacie právo len pred 126 rokmi: v roku 1893 na Novom Zélande, v roku 1894 v Južnej Austrálii. Švajčiarsko udelilo ženám volebné právo až v roku 1971.

Jednou z tragédií našej doby je, ak sa ten najintímnejší priestor – partnerský vzťah, ktorý má byť našim útočiskom a najbezpečnejším miestom na zemi, stane pascou, miestom, kde sa nedá žiť, avšak náklady na rozchod sú tak obrovské po ekonomickej aj rodinnej stránke, že si ho nemôžeme dovoliť.