V množstve ľudských emócií je strach jedna z najbežnejších a najmocnejších. Robí nám spoločnosť od nášho príchodu na svet až po náš posledný deň. Bez jeho ochrany by sme neprežili. Ale strach je aj naše väzenie, pokrivenie reality, spúšťač agresie, zabijak dôvery, lásky a priateľstva.

Do akej miery sú naše mentálno-emocionálno-duchovné dynamiky rozhodujúcim faktorom nášho zdravia, choroby a zotavenia? Môže prebudenie sa voči a prevzatie zodpovednosti za našu mentálno-emocionálno-duchovnú dynamiku predchádzať, zvrátiť a vyliečiť fyzické choroby, potencionálne aj tak závažné, ako autoimunitné poruchy?

Odpustenie je liečivý, očistný a životodarný process, ale iba ak je skutočné. Odpustenie ako úmysel, povinnosť, ideológia, náboženské zadanie či prázdne slová, je zavádzajúca ilúzia alebo priama lož. Určite to nie je intelektuálny proces, a úmysel odpustiť sám o sebe nemá dostatok sily, aby ovplyvnil skutočný život.

Empatia je nové slovo pre nový jav v ľudskej evolúcii. Ako som mnohokrát uviedol uviedol v predošlých článkoch o empatii, slovo pre tento jav sa používa od roku 1951. Žijeme rané obdobie budúcej kultúry empatie. Je ešte mladá a rastie v nás všetkých. No aj tak je možné ju metdicky vyučovať.

Zármutok a strata sú organické súčasti ľudského života tak, ako je zima súčasť jedného ročného cyklu v prírode. Všetko, čo ako žijúce bytosti máme v čase a priestore biologického života, môžeme v určitom bode stratiť. A tak, ako zima je neoddeliteľnou súčasťou ročného cyklu a je isté, že za ňou nasleduje jar, tak aj strata a zármutok sú súčasťou našej najhlbšej ľudskej povahy spolu s prísľubom nasledovnej sebaobnovy. Potencionálne sme všetci vybavení k tomu, aby sme si s nimi poradili. Je to však len potenciál.

Každá radikálna osobná životná zmena je potenciálne kríza vyžadujúca manifestáciu novej dimenzie človeka. Ak sa nám podarí zmobilizovať nový zdroj, uskutoční sa ďalší krok v našom vývoji. Ak sa nám to nepodarí, dôjde k poškodeniu, ktoré nás vo vývoji vráti späť.

Dnes by som rád hovoril o vďačnosti. O udržujúcej, liečivej a transformačnej moci ľudskej vďačnosti, ako vedomej duchovnej aktivity. Vedomé pestovanie vďačnosti je Šiesta zo Siedmych podmienok pre duchovný rozvoj, o ktorých som v posledných mesiacoch písal v týchto článkoch.

Po boku skutočnej ľudskej bytosti v každom z nás žije aj jej protiklad: náš osobný vnútorný anti-človek. Vždy je tu, je zdroj všetkého nehumánneho, čo ľudia robia na všetkých úrovniach: osobnej, sociálnej, profesionálnej, globálnej. Voláme ho Ľudský dvojník. Nevidíme ho. Stávame sa ním, alebo aj nie. On sa stáva nami, alebo aj nie. Je to prah prebudenia k našej skutočnej bytosti cez konfrontáciu s jej proťajškom.

Okrem pravej ľudskej bytosti, ktorou sme - nášho JA, musí v každom z nás existovať neviditeľný, mocný a vždy prítomný protiklad: „Anti – JA“. Tento protiklad v tele a duši každého z nás volám „Ľudský Dvojník“.

Táto časť série článkov o ľudskom dvojníkovi je venovaná praktickým psychofonetickým procesom identifikácie, stretu a premeny ľudského dvojníka v silu ukotveného individuálneho ducha.