Ľudia nezomierajú. Je to mýtus, ktorý sa stal nepopierateľnou dogmou európskeho materializmu vyvíjajúceho sa za posledných 600 rokov. Telá zomierajú. Ale všetko z povahy vedomia a vzťahu v ľudskom živote je tvorené duchom a dušou, nie chémiou. Prečo by to všetko malo zmiznúť v ničote len preto, že sa rozpadá fyzický organizmus?

Všetci sme čoraz viac unavení. Ľudská rasa je teraz aktívnejšia a zároveň vyčerpanejšia než kedykoľvek predtým. Žijeme dlhšie, ale nie veľmi dobre. Fenomény chronického stresu na pracovisku, chronickej únavy, syndrómu vyhorenia a nízkej imunity sa rýchlo šíria. 80 % pracovníkov na celom svete trpí chronickým stresom.

Krása ľudskej duše je pre mňa žiarivo viditeľná, keď sa človek vášnivo a s láskou pozerá na zvyšok ľudstva, alebo aspoň na časť ľudstva, alebo aspoň na jednu ďalšiu osobu. Potom uvidím, kto naozaj je. Keď sa ľudia sústredia na svoje vlastné potešenia, potom sú v neustálom pohybe, živí a veľmi zaneprázdnení. Vtedy však nevidím, ako ich duch žiari. Nemôžem ho vidieť. Vtedy môžem od človeka niečo chcieť, možno im chcem niečo dať, ale v skutočnosti nevidím ich podstatu, pretože nežiari. A potom strácam záujem kráčať s nimi vpred a spolu s nimi rásť.

pozornenie: tento článok je teoretický, určený pre tých, ktorí sa zaujímajú o teoretické pozadie psychofonetiky. Pochopenie základnej štruktúry ľudskej konštitúcie je ako mať mapu na cestu individuálneho života. Väčšina z nás cestuje bez mapy alebo si mapu kreslí počas cesty. Skôr či neskôr si však každý musí osvojiť nejaký základný prístup k štruktúre ľudskej konštitúcie ako základu svojho správania, volieb, vzťahov a rodičovstva, či už vedome, alebo nevedome.

Tento článok píšem v posledných dňoch dramatického roku 2022 a prvých dňoch roku 2023. A nepredvídateľné vyhráva. Aký to bol rok! Sotva sme sa začali dostávať z globálnej pandémie, vstúpili sme do obdobia najväčšej európskej vojny 21. storočia s úplne nepredvídateľnými následkami pre každého z nás. Jediný predvídateľný faktor našej doby nepredvídateľnosť.

Psychosofia je názov pre prvú duchovne založenú psychológiu 20. storočia. Jej základy položil R. Steiner v roku 1910 v Berlíne. Zároveň predpovedal, že potrvá dlho, kým budú ľudia pripravení ju prakticky aplikovať. Nakoľko v tom čase existovala veľmi malá škála pre jej praktickú aplikáciu, základy psychosofie boli dané veľmi minimalisticky, vo forme semienka.

Začiatky sú populárne. Konce nie. Všetci oslavujeme svadby. Nik neoslavuje rozvody. Tešíme sa z narodenia dieťaťa. Aj pohreby sú významné, nesú sa však v duchu tragédie. Oslavujeme slávu, krásu a silu mladosti, ale smútime zo starnutia a považuje ho za formu choroby. Oslavujeme a zverejňujeme svoje úspechy, ale prehry sa považujú za osobné zlyhanie, aj keď sa z nich učíme viac. Konce a začiatky sú rovnaké v dôležitosti, ale nie v ocenení.

Všetky živé bytosti majú prinajmenšom stred a okraj. Život a jeho obnova závisí od vytvorenia a obnovy vlastných hraníc. Stred vytvára perifériu a periféria chráni stred.

Samotu od osamelosti oddeľuje tenká čiara. Byť sám je skutočnosťou života, bez pridanej hodnoty. Samota môže viesť k osamelosti. Alebo môže viesť k prehĺbeniu spojenia so sebou samým, s prírodou, s múdrosťou, s myslením, s kreativitou alebo s odpočinkom. Osamelosť je forma utrpenia. Je to skúsenosť odrezania a izolácie od všetkého a všetkých, ale predovšetkým od vlastnej duše.