Vina, hanba a svedomie

Od raného detstva ľudia počúvali, že sa narodili v hriechu, sú hriešni, nedokonalí, odsúdení do pekla a ich jediná nádej na spásu spočíva v nasledovaní vodcov organizovaných systémov viery.

Po stáročia kontrolovali ľudí vonkajšie mocenské štruktúry prostredníctvom viny a hanby. A skutočne, mravnosť založená na vine a hanbe prežila dlhé veky. Len nedávno sme začali menej tolerovať diktát morálky zvonka a  uplatňovať si právo byť sám sebe morálnou autoritou.

Zavedené vzorce viny a hanby sú háky, prostredníctvom ktorých vonkajší vodcovia naťahujú svoje zastarané rodičovské nástroje kontroly. Vina a hanba existovali odnepamäti. Svedomie je najmladšie. Je ešte nedostatočne zakorenené na to, aby ho bolo možné jasne odlíšiť od hlasov viny a hanby.

Poďme tieto tri dynamiky preskúmať prostredníctvom spontánneho telesného gesta vychádzajúceho z vnímanej spomienky, aby sa nám odhalili ich rozličné vnútorné povahy. Pozrime sa vinu, hanbu a svedomie zblízka.

Vina

Ak skúsenosť viny preskúmame pomocou psychofonetiky, odkryje sa nám vždy bez výnimky ako zvnútornená agresia. Pri zrode viny vždy stojí obviňovanie, výčitky a zavrhnutie, vypovedané či nevypovedané, vonkajšie či zvnútornené.

Vždy prichádza od VONKAJŠEJ autority, aj keď ju reprezentuje vlastná myseľ. Predvídateľný účinok viny je túžba vzdať sa, podvoliť sa, poslúchnuť, urobiť čokoľvek, čo ukončí neznesiteľné muky. Ak preskúmame zdroj viny, obviňujúceho či kritika, vždy je nenávistný, bez srdca, krutý, odhodlaný nerešpektovať a ovládať. Jeho cieľ je zničiť srdce vinného.

Bolesť spôsobená vinou je neznesiteľná. Zdroj viny sa ukazuje ako záporný, autoritatívny otec, aj keď ju rovnako dobre môže spôsobovať žena. Jej účinok ostáva vypálený do nášho vnútra do konca života, ak ho teda vedome neodstránime.

Hanba

Presný opak viny, ale rovnako deštruktívny. Hanba je totiž mäkká. Jej zdroj sa odnepamäti skrýva v hĺbke duše. Hanba sa vám nikdy nepostaví zoči voči, manipuluje vás zvnútra. Jej okamžitý účinok je túžba úplne zmiznúť, alebo sa aspoň stratiť.

Ale hlas viny sa vždy objaví za vedomím, ako syčiaci had. Nie je možné ju vidieť priamo, čo znemožňuje skryť sa a výsledkom je veľká úzkosť. Všeobecný výsledok hanby je, že sa stávame maličkým terčom, zmenšíme sa ako najviac môžeme. Toto je jej štýl deštrukcie.

Zdroj hanby je nespochybniteľná, neviditeľná VNÚTORNÁ autorita. O tejto autorite nemôžeme hovoriť ako o vonkajšej, pretože nikdy nebola zvedomená.

Prvý zážitok viny je zaznamenaný v príbehu Adama a Evy v rajskej záhrade. Neposlúchli Boha, jedli zo zakázaného jablka a on ich konfrontuje, avšak nie zvonka, ale ZVNÚTRA. Nikdy ho neuzreli, mohli ho iba počuť ako vnútorný hlas vnútornej autority, pred ktorou sa niet kde ukryť, pretože je všade. Narozdiel od viny, ktorá žije nervovom systéme, hanba žije v krvi. To je dôvod, prečo sa od hanby červenáme. Nik sa nečervená od viny či svedomia.

Hanba koná ako manipulatívna matka, autorita ktorej je nespochybniteľne daná od pôrodu. Jej účinok na srdce je devastačný. Prichádza z opačného smeru ako vina, hanba srdce vysaje do prázdna, vyplieni ho zvnútra. Vysaje nás z nás samých.

Ak zdroj hanby odhalíme v spontánnom geste, vždy pôsobí trochu komicky. Je to postava, ktorá sa snaží vyzerať väčšia, než v skutočnosti je. Nakoľko na mieste vlastnej hodnoty má vo svojom vnútri prázdno, snaží sa žiť z obsahu životnej sily obete, ako pavúk, vyvolávajúc dojem, že je všemocný.

Na jej zmenšenie do reálnej veľkosti stačí len konfrontovať ju. Myseľ to nedokáže. Ale gesto áno. Archetyp hanby vždy stiahne ľudí pod ich skutočnú hodnotu.

SVEDOMIE

Fenomén úplne odlišný od viny a hanby. Je to pravý hlas vedomia nášho srdca. Tí predošlí dvaja sú vo vzťahu k srdcu cudzinci napádajúci ho z opačných smerov. Svedomie prichádza rovno zo srdca, z jeho autentickosti.

Jeho účinok nie je zničiť srdce, ale obnoviť jeho integritu, formu a zdravie. Je skôr vedomé v srdci, než intelektuálne. Je v strede a centrujúce, otvorené a otvárajúce, úprimné a priame, umožňujúce jasnú komunikáciu a vzpriamenosť. Archetyp svedomia je priateľ ľudstva, spoločné bytie za všetkými spormi, pravdivé a láskyplné ku všetkým, ja, ktoré je my.

Všetky tri fenomény si nárokujú post najvyššej morálnej autority. Svedomie je z nich najmladšie, nemá žiadnu vonkajšiu oporu a vyžaduje zaujať vnútorné stanovisko.

Intuícia rozhoduje, ktorý z nich nám je najlepším radcom. V tom rozhodnutí je sloboda. To rozhodnutie JE ľudská sloboda. Svedomie samotné voľbu nerobí. Len radí. Máme možnosť rozhodnúť sa konať proti svedomiu, a často sa tak rozhodneme. Ale aspoň môžeme dúfať, že sa oslobodíme z klamu viny a hanby, ktoré predstierajú, že sú hlasmi svedomia. Morálna intuícia je stále slobodnejšia, ako svedomie samotné.

Ako uvidieť vinu a hanbu

Najprv však musíme jasne určiť, ktoré z tých troch sa nám vtláča do vedomia. Hlavný psychofonetický spôsob, ako to urobiť, je nasledovný:

Vyberte si 3 príklady vašich minulých morálnych dilem, kedy ste s istotou vedeli, že sa jedná o vinu, hanbu a svedomie. V minulosti každého z nás je takých príkladov mnoho.

– Naplno ich každý zvlášť prežite a vnímajte v telesnej spomienke.

– Vyjadrite ich gestom.

– „Vystúpte“ z toho gesta a pozrite sa na neho, na jeho formu. Ako vyzerá?

– A teraz to porovnajte so súčasnou dilemou, v súvislosti s ktorou ste zmätení.

Tým oslobodíte „bábku“ mysle, aby ste jasne uvideli povahu bábkara, ktorý ju ovláda. Okamžite zistíte, ktorú formu má vaša súčasná dilema, a tiež čí hlas prichádza z ktorého z troch zdrojov.

Na úplnú slobodu od hanby a viny je potrebné spracovať viac, avšak objavenie toho, čo nás ovláda, je solídny začiatok psychológie slobody.

Na tomto základe sa človek môže stať vnútornou autoritou sám sebe, pánom seba samého a tvarovať svoj osud z jadra bytosti. Dosiahnutím tejto jasnosti rodíme ďalšiu úroveň nášho duchovného vývoja, a tým ďalší krok evolúcie ľudského vedomia.

Text: Yehuda K. Tagar
Preklad: Silvia Galatová
Úprava: Martin Uhlíř