SKUTOČNÉ ODPUSTENIE. Cesta veľmi osobnej transformácie 1/2

Odpustenie je liečivý, očistný a životodarný proces, ale iba ak je skutočné. Odpustenie ako úmysel, povinnosť, ideológia či náboženské zadanie, je zavádzajúca ilúzia alebo priama lož.

Odpustenie určite nie je intelektuálny proces. Úmysel odpustiť sám o sebe nemá dostatok sily, aby ovplyvnil skutočný život. Aby odpustenie mohlo byť účinné, musí sa stať skutočnosťou v našej vlastnej skúsenosti, nielen v našom úmysle.

A aby sa stalo skutočnosťou, proces odpustenia musí transformovať skúsenosť, ktorá mu predchádzala: hnev, pomstu, neprajnosť, negativitu, uzavretie.

Tieto skutočnosti žijú nielen v našej mysli, ale aj v našej hlbokej emocionálnej skúsenosti a v hĺbke našej telesnej pamäte. A tak transformácia smerom k odpusteniu musí začať tam, kde sa nachádzajú hlboko zakorenené vnútorné sily, ktoré sú v protiklade s odpustením.

„Slabosi nedokážu odpúšťať. Odpustenie je vlastnosť silných.“
Mahatma Gandhi

Opak odpustenia

Čo je opak odpustenia? Aby sme sa vôbec zaoberali odpustením, niekto nám najprv musel ublížiť, uškodiť nám, či nás uraziť, teda aspoň v našich očiach. Niekoho vnímame ako príčinu nášho utrpenia či straty.

Opak odpustenia sú normálne ľudské reakcie ublíženia, straty, hnevu, poškodenia, pocit horkosti, chuť mstiť sa, žiadať odškodnenie či trest, túžba po tom, aby páchateľ oľutoval, čo spôsobil, túžba „dať mu lekciu“. Toto všetko sú skutočné a mocné emócie.

Ak odpustenie nemá ostať len úmyslom, musí dôjsť k ich premene. Skutočné odpustenie si vyžaduje skutočnú zmenu.

Štyri štandardy duše

Identifikoval som štyri štandardy, ktoré predchádzajú skutočnému odpusteniu. Rozhodol som sa ich nazvať „Štyri štandardy duše“:

Štandard prvý: Začalo sa liečenie.

Ak má dôjsť k odpusteniu, je potrebné, aby trpiteľ aspoň začal s procesom seba-starostlivosti a liečenia zranenia zapríčineného skutkom útočníka.

Štandard druhý: Vytvorenie nového významu.

Je zásadné, aby trpiteľ aspoň začal nachádzať nový zmysel, ktorý prisúdi svojmu utrpeniu, aby niečo nové a dôležité zistil, naučil sa a následkom toho urobil posun vo svojom osobnom vývoji, slobodne si zvolil, ako bude s touto skúsenosťou ďalej žiť, a ako vďaka nej môže osobnostne vyrásť. Je potrebné nájsť vnútorný zisk, ktorý vyváži vonkajšiu stratu.

Štandard tretí: Premena svojich prekážok v odpustenie.

Vyžaduje to, aby trpiteľ formou skúsenosti vytvoril priame spojenie s tým, čo žije v hĺbke jeho duše v mieste zranenia spôsobeného útokom. Triezva seba-perspektíva, preskúmanie rany a reakcií, ktoré spôsobuje, pripravia cestu pre skutočnú transformáciu týchto reakcií.

Štandard štvrtý: Vidieť útočníka ako úplnú ľudskú bytosť.

Pre vypestovanie skutočného odpustenia je zásadné, aby si trpiteľ spomenul na úplnú ľudskú bytosť útočníka, napriek všetkým prirodzeným impulzom, ktoré ho nabádajú k opaku.

Je potrebné umiestniť zraňujúci čin útočníka do kontextu zvyšku jeho ľudskosti. To, čo k nám prichádza ako jeho temnota, je potrebné vnímať v širšom kontexte jeho úplnej bytosti.

Na základe týchto príprav je možné dôjsť k skutočnému odpusteniu, relatívne bez ďalšej veľkej námahy. Stane sa prirodzenou silou života na všetkých úrovniach. Stane sa skutočnosťou.

Kristus ako archetyp odpustenia

Keď som za účelom písania tohto článku hľadal univerzálny archetyp odpustenia, na ktorom by som otestoval tento vhľad, zistil som, že sa mi núka zrejmý príklad Ježiša Krista a jeho odpustenia tým, ktorí ho mučili a popravili.

Nie som člen žiadneho náboženstva ani systému viery. Som sekulárny medzinárodný humanistický vedec/bádateľ židovsko-slovanského pôvodu bez náboženskej príslušnosti, bez kresťanského vzdelania, výchovy a tradície. Ale inšpirujú ma výnimočné osobnosti v ľudskej histórii, a čin odpustenia Ježiša Krista je vskutku inšpirujúci.

Ak je v dnešnej Európe prípustné nechať sa inšpirovať výnimočnými učiteľmi z východu, západu, severu aj z juhu, tak je isto možné použiť európsku mytológiu o Kristovi ako archetyp odpustenia.

Ježiš Kristus umiera na kríži, vyslovujúc tieto nesmrteľné slová:
„Otče, odpusť im, lebo nevedia, čo činia.“ (Evanjelium podľa Lukáša 23:34).

Kristus odpustil svojím popravcom. Tento príklad sa na stáročia stal nespochybniteľným základom viery všetkých kresťanov. Ale aj základná znalosť európskych dejín nám ozrejmuje, že napriek 2000 rokom viery sa ideológia odpustenia nestala v Európe kultúrnou realitou. Kresťanskej európskej histórii omnoho viac než štandard odpustenia dominovali boje, túžba po odplate a pomsta.

Vynucované odpustenie a viera v neho nefungovali. Skutočné odpustenie je veľmi osobná záležitosť, ktorá sa môže uskutočniť len slobodne, vychádzajúc z ozajstného osobného procesu a podnetu zvnútra.

V druhej časti tohto článku podrobnejšie preskúmame tento kľúčový moment jeho odpustenia z pohľadu vyššie opísaných Štyroch štandardov Duše, aby sme si tak mohli preveriť, čo sa udialo.

A tiež sa dozviete, ako tieto Štyri štandardy duše aplikovať na normálny ľudský život.

SKUTOČNÉ ODPUSTENIE. Cesta veľmi osobnej transformácie 2/2

Text: Yehuda K. Tagar
Preklad: Silvia Galatová
Úprava: Martin Uhlíř