Mier a pokoj v čase vojny?
V týchto dňoch sa zrejme všetci potýkame s obrovskou výzvou – ako zvládnuť tú záplavu emócii, ktorá sa na nás valí v súvislosti s hrôzami a utrpením nášho suseda – Ukrajiny. V médiach dostávame “dobré rady” – v zmysle – hlavne zachovať pokoj; prípadne usmernenia typu ako je nevyhnutné rozvíjať vnútorný mier a ten šíriť do okolia.
Mier a pokoj v nás v čase vojny, je to vôbec možné? A, samozrejme, ak to nenájdeme v sebe – nemôžeme to ani šíriť, lebo nemôžeme dať iným to, čo sami nemáme.
Sme vo vojne. Nielen ukrajinský ľud je vo vojne, my sme vo vojne. Možno sme vo vojne zakaždým, keď je vo vojne ktorýkoľvek národ, pretože na určitej hlbokej úrovni je ľudstvo jedna rodina. Ale keď je to ďaleko v Afganistane, Jemene alebo Náhornom Karabachu, je ľahšie to ignorovať. Táto vojna sa odohráva na našej hranici, vedená proti Slovanom ako sme my. Dosah ich rakiet a lietadiel pokrýva celé Slovensko. Je to šialené a v súčasnosti paralyzujúce, pretože s tým nemôžeme nič priamo urobiť.
Možno neexistuje spôsob, ako byť vo vnútri pokojný, keď je vonku vo vašej blízkosti vojna. Môže ísťo nerealistické zbožné želanie, túžbu, aby svet, v ktorom žijeme, bol iným miestom, ako v skutočnosti je. Občas máme prianie žiť v našom vnútri oddelene od reality, v ktorej sa nachádzame. Čo je teda správna reakcia v tejto situácii? Ako to môžme zdravo zvládnuť?
Nezdravá reakcia na nebezpečenstvo
Začnem teda zodpovedateľnejšou otázkou: čo NIE JE správna a zdravá reakcia v čase vojny?
Som si úplne istý tým, čo nepomáha: vyhýbanie sa svojim pocitom, depresia a strach – tri najčastejšie reakcie na nebezpečnú a znepokojujúcu zlú správu, s ktorou nemôžete nič robiť. Všetky tri sú najprirodzenejšou reakciou na vojnovú situáciu – a zároveň aj tou najmenej zdravou. Obvyklá reakcia na nebezpečenstvo je brániť sa alebo utiecť. Tu sa však nemáte čomu brániť a ani nemôžete z toho utiecť.
Vyhýbanie sa uvedomeniu si nebezpečnej reality nás umenšuje na menej ako sme my sami, otupuje a degeneruje naše myslenie; depresia ničí všetky naše duševné sily, vitalitu a zmysel. Život v strachu paralyzuje vôľu a ničí telo. Všetky tieto reakcie budú mať priamy vplyv na nás a naše telo, bez ohľadu na to, akú umelú fasádu sebadôvery a predstierania si nanesieme na svoj povrch.
Ako to urobiť inak?
Ale nebezpečná, deštruktívna, hlboko znepokojujúca situácia si vyžaduje absolútny protiklad vyhýbaniu sa, depresie a strachu: potrebujeme viac seba uvedomenia, nie menej, a silnejšie prítomného ducha v duši, nie slabosť duše. A silnejšiu, mobilizovanejšiu vôľu – nie paralýzu. To všetko sa stáva takmer nemožné, keď s touto nebezpečnou, znepokojujúcou situáciou nemôžeme nič urobiť! Ale aj tak to musíme urobiť.
Čo teda vlastne môžeme urobiť s deštrukciou Ukrajiny, keď naša vlastná krajina (zatiaľ) nie je priamo zapojená do bojov?
Vyhýbanie sa musí byť konfrontované s uvedomením; depresia – so súcitom; strach s odvahou a pravdou. A musíme to pretrpieť. Bol som zapojený do vojny priamo, na fronte, v mladosti, keď som v aktívnej službe bránil svoju krajinu, keď bola napadnutá. Musel som byť plne prítomný. Ale bolo to jednoduchšie ako teraz, pretože moja vôľa bola naplno nasadená v akcii. Teraz nemôžem byť plne aktívny. Som veľmi frustrovaný, tak ako vy.
Čo môžme urobiť prakticky?
Vôľa nášho civilného obyvateľstva teraz – bude väčšinou frustrovaná. Ale ak existuje niečo, čo môžeme urobiť, mali by sme to urobiť. Na východnom Slovensku žije asi 10-tisíc Ukrajincov. Som si istý, že všetci robia niečo pre svojich ľudí za hranicami. Možno sa ich môžeme opýtať, ako im môžeme pomôcť. Poďme ich teraz pozvať do našich domovov. Alebo im aspoň pošlime materiálnu podporu. Veľa Slovákov to už robí. Pridajme sa k nim! Nemusíme čakať na to, kým ich spoznáme a kým budeme ich osobnými priateľmi. Staneme sa ich priateľmi a budeme ich poznať – keď to urobíme. Toto je čas na aktívne bratstvo a sesterstvo.
Toto je ten spôsob, ako čeliť súčasnej vojne s vyšším vedomím, odvahou a činmi. A potom môžeme v noci lepšie spať a ráno sa lepšie zobudiť. Najzdravšia ľudská reakcia je zažiť to naplno, čeliť tomu a niečo s tým urobiť.
A to je tá najúprimnejšia odpoveď, akú môžem dať na uvedenú otázku ako človek, ako člen slovenskej komunity a ako syn ukrajinských imigrantov z maminej strany. Moja rodina pochádza z Umanu.
