SKUTOČNÉ ODPUSTENIE. Cesta veľmi osobnej transformácie 2/2

„Temnota nemôže vyviesť temnotu: iba svetlo to dokáže. Nenávisť nemôže vyviesť nenávisť: iba láska to dokáže.“
(Martin Luther King ml.)

Teraz sa pozrime na skutočné okolnosti, v ktorých náš archetyp odpustenia, Ježiš Kristus vyslovil svoje slová a naozaj odpustil svojim popravcom. Skontrolujme to podľa Štyroch štandardov duše a zistime, čo sa stalo. Následne to aplikujeme na normálny ľudský život.

Pre plné pochopenie a nadväznosť odporúčame prečítať si prvú časť tohto článku, ktorá Štyri štandardy duše vysvetľuje.

Proces odpustenia v živote Krista

Štandard prvý: Začalo sa liečenie.

Zo svojho uhla pohľadu sa Kristus identifikoval so stvorením sveta a ľudstva. Je to jeho svet, jeho ľudstvo, ktoré podľa neho veľmi potrebuje vyliečenie. Kristove utrpenie a poprava boli z jeho pohľadu potrebné na liečenie, bola to obeť pre vyliečenie jeho sveta.

Štandard druhý: Vytvorenie nového významu.

Jeho utrpenie na kríži bolo naplnením známeho proroctva, v ktoré Kristus veril. Muselo sa to stať. Hoci sa na to netešil, plne to prijal. Vo svojom utrpení našiel nový význam a plne s ním súhlasil. Dal mu svoj vlastný význam.

Štandard tretí: Premena svojich prekážok v odpustenie.

Kristus ako ľudská bytosť už dosiahol úroveň zasvätenia, v ktorej osobné emócie neprotirečili jeho základným vnútorným hodnotám. Stal sa jedným z hlavných zasvätených (možno ich nazvať aj Zadik, Svámi, Jogi, Svätý, Šaman či osvietený človek) svojej kultúry, ktorý dokázal transformovať samého seba.

Jeho vlastná temnota, jeho anti-človek, ktorý žije v duši každého z nás, už nad ním nemal kontrolu. Na tomto základe bol dostatočne slobodný na to, aby odpustil svojim mučiteľom.

Standard štvrtý: Vidieť útočníka ako úplnú ľudskú bytosť.

Toto vedel od začiatku. Dosiahol schopnosť vidieť ľudskú slabosť a zlo v kontexte ich úplnej ľudskosti, minulej, súčasnej aj budúcej. Tento štandard duše dosiahol dávno pred svojou popravou.

Všetky štyri štandardy duše potrebné na skutočné odpustenie boli prítomné skôr, než sa v tomto príbehu odpustenie stalo skutočnosťou. Kristov čin odpustenia bol skutočný a platný.

Poďme teraz naše Štyri štandardy duše aplikovať na normálny ľudský život.

Proces odpustenia v ľudskom živote

Prvý štandard duše: Liečenie

Znamená prinajmenšom prevziať zodpovednosť za našu osobnú pohodu. Už sám o sebe je to významný krok v osobnostnom rozvoji. Je to prvá podmienka duchovného vývoja.

Vyžaduje vystúpenie z pozície obete a zaujatie proaktívneho postoja v procese liečenia samého seba na všetkých úrovniach. Je tu potrebná seba-perspektíva, seba-súcit a seba-empatia.

Druhý štandard duše: Vytvorenie nového významu

Na to je potrebné začať s procesom seba-transformácie. Je potrebná schopnosť objektívne pozorovať vlastné utrpenie a prisúdiť mu nový význam využijúc vlastné vnútorné zdroje.

Vyžaduje to oslobodiť sa z daných, kultúrnych a inštinktívnych reakcií, ktoré formujú náš osobný význam a prisúdiť zraneniu význam, ktorý si zvolíme slobodne. Vyžaduje to schopnosť premeniť akúkoľvek skúsenosť, dobrú či zlú, v ďalší krok na ceste osobného rozvoja. Toto je cesta osobného zasvätenia.

Tretí štandard duše: premena vnútorných prekážok v odpustenie

Tu je potrebné aspoň základné vedomé spojenie sa s vlastnou vnútornou realitou.

Vyžaduje to skutočne preskúmať, pozorovať, konfrontovať a premeniť tieto vnútorné skutočnosti: prirodzený hnev, hlboké rany a bolesť spôsobenú zranením, horkosť, stratu, nenávisť, vnímanie škody, hlboko zakorenenú túžbu pomstiť sa, domáhať sa spravodlivosti, potrestania a odplaty za spôsobené zranenie, nápravu nespravodlivosti, ktorá sa udiala.

Tieto všetky je treba konfrontovať a premeniť. Aby mohlo dôjsť k odpusteniu, potrebujeme uznať našu vnútornú temnotu, anti-človeka v nás a aspoň čiastočne ho neutralizovať.

Štvrtý štandard: Vidieť útočníka ako úplnú ľudskú bytosť

K tomuto je potrebný čin hlbokej empatie. Ale skutočná empatia, tak ako skutočné odpustenie, nie je len postoj, pocit či úmysel. Pravá empatia je akt vnímania reality iného človeka z jeho uhla pohľadu.

Je to ozajstná zručnosť, ktorú je potrebné vedome rozvíjať. A má odstupňovanie. K vyššie uvedenému štandardu duše nestačí „vnímavá empatia“.

Nestačí vnímať len manifestovanú realitu človeka, v ktorej zjavne ľudsky zlyhal. Treba druh empatie, ktorá nám umožní vnímať aj budúci potenciál vývoja útočníka, ktorú v psychofonetike voláme „konceptívna empatia“.

Je potrebná, aby sme boli schopní dať zlyhanie, slabosť a temnotu iného človeka do kontextu jeho plného ľudského potenciálu dokonca skôr, než sa ten potenciál sám skutočne prejaví.

„Odpustiť znamená oslobodiť väzňa a zistiť, že tým väzňom ste boli vy.“
Lewis B. Smedes

Zasvätenie

Tieto štandardy označujú osobnú cestu zasvätenia. Pod „zasvätením“ nemyslím nič tradičné či sektárske. To už je skutočne dávno za nami pre tých z nás, ktorí sa považujú za nezávislých a za seba zodpovedných jednotlivcov.

Pod pojmom „zasvätenie“ tu rozumiem vedomé úsilie prejaviť vlastnú vyššiu a hlbšiu ľudskosť prostredníctvom aktuálne žitej ľudskej reality, ktoré je vedené vlastnou morálnou intuíciou a pri tom nenasleduje nikoho.

Toto môžem dnes povedať k téme skutočného odpustenia ako cesty osobného zasvätenia. Psychofonetika je jeden z procesov, ktorý umožňuje ľuďom vytvoriť perspektívu voči vlastnej skúsenosti a významu, aby mohli slobodne urobiť zmeny, pre ktoré sa rozhodnú. Nie je to jediná metóda sĺňajúca tieto podmienky. Podstatné však je, že na ukotvený, transformatívny, životodarný čin ozajstného odpustenia je nevyhnutné vytvoriť perspektívu voči sebe samému a urobiť skutočné osobné zmeny.

Prvá časť článku: SKUTOČNÉ ODPUSTENIE. Cesta veľmi osobnej transformácie 1/2

Text: Yehuda K. Tagar
Preklad: Silvia Galatová
Úprava: Martin Uhlíř