Blog

Osobné hranice

Identita, autenticita, rešpekt a tolerancia k rozdielom s Psychofonetikou

Rešpekt a tolerancia voči širokému spektru osobných realít. Rešpekt voči vlastnej pravde ako základ rešpektu voči pravde iných ako rovnako platnej skutočnosti.

Toto je novinka v ľudskej evolúcii: prisudzovať rovnakú platnosť rôznym prístupom k pravde, skutočnosti a morálke. Je to duchovný základ pravej demokracie, tolerancie voči rôznym kultúram miestnej a medzinárodnej komunity, harmonického spolunažívania ľudí s rozličnými názormi, základ ľudských a občianskych práv pre všetkých. Je to nový ideál, a hoci ľudia celkom bežne zdieľajú tieto hodnoty teoreticky, stále ich len veľmi zriedka aplikujeme v praxi v medziľudských vzťahoch.   

Dnes toto väčšina z nás od seba očakáva: byť pánom/paňou svojej reality, rozhodovať o zmysle svojho života. Z takejto definície vyplýva, že naše individuálne reality sa nevyhnutne budú líšiť jedna od druhej. Dokážeme naďalej spolu žiť? Dokážu slobodní jednotlivci vytvoriť funkčnú komunitu bez toho, aby stratili vlastnú individualitu? Toto je zásadná otázka 21. storočia. V konfliktnom chaose, ktorý nám odkázalo posledné storočie, zatiaľ táto otázka nenašla svoju odpoveď. 

 Schopnosť povedať si pre seba v ktorejkoľvek chvíli:

“Mám svoju realitu. Poznám ju. Dôverujem mojej realite, pravde, významu a morálke. Nie je mi božsky daná, nie je nadradená realite nikoho iného a nie je objektívna. Sám/sama som ju vytvoril/-a, a môžem ju zmeniť, ak sa pre to rozhodnem, avšak nateraz je toto pre mňa skutočné, a ja si uplatňujem nárok na to, aby bola moja realita braná vážne a rešpektovaná. 

Ale aj ty máš svoju realitu. Aj ty si si ju vytvoril/-a sám/sama, môžeš sa rozhodnúť ju preveriť, alebo nie, zmeniť ju, alebo ju nezmeniť, a tiež máš právo, aby ju ostaní rešpektovali a brali vážne.

Moja verzia reality nie je nadradená tvojej, a tvoja nie je nadradená tej mojej. Časom sa potvrdí, či vyvráti získaním nových skúseností a názorov. Môžeme sa rozhodnúť zmeniť našu súčasnú realitu, alebo aj nie. Možno nás niečo osloví, inšpiruje, ponúkne novú perspektívu, možno sa niečo naučíme vzájomným porovnaním našich realít, alebo nie. Ale nik nás nesmie nútiť zmeniť našu realitu a my nesmieme nútiť iných, aby zmenili tú svoju.

Musíme spolu žiť a zdieľať priestor, úlohy, prostredie, komunitu. Musíme sa naučiť vzájomnému rešpektu voči realite toho druhého a vytvoriť komunitu, ktorá obsiahne obe.“

Dominancia jednej reality kontra demokracia

A aká je alternatíva k tomuto ideálu? Nadradenosť jednej verzie pravdy nad inou dosiahol monštrózne rozmery v štyridsiatych rokoch minulého storočia. Prejavil sa extrémnym rasizmom, fašizmom, nacizmom a stalinizmom a ich derivátmi, a vyvrcholil zverstvami 2. svetovej vojny. A tým sa to samozrejme neskončilo. Rasizmus, politický útlak, ekonomické vykorisťovanie a náboženský fanatizmus nás sužujú dodnes. Všetci extrémisti hovoria to isté: „Je len jedna pravda, je to moja pravda, všetko ostatné je chybné, a ak nezapadáš do mojej reality, si nepriateľ a musíš byť zničený, alebo aspoň odmietnutý a kontrolovaný.“  

To, o čo sa usilujú ľudia v moderných demokraciách, pričom demokracia sa počas 20. a 21. storočia rapídne vyvíjala,  o vytvorenie spoločnosti založenej na politickej tolerancii voči širokému spektru názorov – stále však ani zďaleka nie je normálne prakticky uplatňovať v dennej praxi. 

Prečo je to tak náročné?

Pretože skutočnosť samotná nie je tak objektívne daná, ako ostatných 300 rokov predpokladali fatalisti, empirici, pozitivisti, štrukturalisti, materialisti, dogmatici, behavioristi, a ďalší tradiční deterministi.  Mnohí ľudia sú dodnes presvedčení, že skutočnosť je skrátka tu, objektívne daná, nezávislá od akejkoľvek vnútornej ľudskej aktivity, hodnôt a zmyslu, a je potrebné len byť buď dostatočne chytrý, alebo mať dostatočne dobrých poradcov, aby sme ju akceptovali takú, aká je. Rakúsky filozof Rudolf Steiner (1861 – 1925), predchodca myšlienky empatie, popísal tento deterministický prístup k realite ako „naivný realizmus“. Až konečne post modernizmus sa stal medzinárodným, vágne definovaným termínom, ktorý  posunul existenčnú etiku o krok ďalej.  Deklaruje, že realita a jej zmysel nie sú vopred dané, každý jedinec si určuje vlastnú realitu, pravdu, morálku a zmysel, či už vedome, alebo nevedome. To, či táto individuálna realita má základ v niečom univerzálnom, alebo nie, je predmetom pre ďalšiu debatu v ďalšom článku. 

Dve vychýlenia z vlastného stredu

Sú dva spôsoby, ako sa vychýliť zo stredu vnútornej autority. Prvý nastane, ak vás niekto vytlačí z vášho stredu tým, že vám nanúti vlastnú realitu. Druhý je, ak nátlakom donútime iných, aby prijali našu realitu na úkor svojej. Tlak prichádza od iných, alebo tlačíme my. V oboch prípadoch sa vychyľujeme zo stredu a naša vnútorná integrita a vzpriamenosť stráda. 

Ako na to?

V  empatii sa usilujeme o pochopenie iného človeka z jeho uhla pohľadu. Tento ideál chce od nás ešte viac: na základe pochopenia iného človeka z jeho uhla pohľadu sa pokúšame reprezentovať jeho právo byť sám sebe autoritou v takej istej miere, v akej my prirodzene reprezentujeme svoju realitu. Usilujeme o širší spoločný základ, ktorý môže obsiahnuť obe naše reality.

Myslím, že na to, aby sme urobili skutočný krok týmto smerom, sú potrebné dve aktivity: 

  • sebaúcta k mojej realite a neustála identifikácia a korekcia ústupkov voči mojej autentickej autonómnej pravde, ktoré môžu nastať prijatím tlakov zvonka, 
  • na základe empatie a rešpektu voči iným sa prakticky napájať na širšieho ľudského spoločného menovateľa, ktorý obsiahne obe naše reality v širšom kontexte. 

Za tým účelom musím byť schopný: 

  1. mať skutočnosť, ktorú sám pre seba formujem
  2. mať na ňu perspektívu/výhľad, aby som sa v nej nestrácal a stál v jadre identity, ktorá je nezávislá od akéhokoľvek aspektu mojich myšlienok a obrazov, byť objektívny o mojom subjektívnom ja.

Takto som schopný nezabúdať na to, že nech viem akokoľvek veľa, vždy je možné vedieť viac. A nech sme akokoľvek silno presvedčení o správnosti našej reality, vždy existuje ešte iný uhol pohľadu, iná perspektíva, iná realita, a tiež širšia skutočnosť, v ktorej sú obe reality obsiahnuté.

Psychofonetika sa špecializuje na vytvorenie takejto seba-perspektívy. Ale dôležitejší, než špecifická metodológia, je ideál tolerancie a rešpektu voči iným uhlom pohľadu a iným realitám, a úsilie o budúcu civilizáciu, v ktorej nezávislí jednotlivci a všeobsažná komunita sú jedno. 

Text: Yehuda K. Tagar
Preklad: Silvia K. Galatová
Úprava: Mira Tagar

local_florist

Pozývame Vás

na 2-dňový online workshop
Zdravé osobné hranice

Facebook
Twitter
Pinterest
LinkedIn