Čo vidím, keď sa pozerám na svoje dieťa?

Pozerám sa na svoje dieťa a srdce mi stisne. Milujem ho. Naplno, bezhranične, nadovšetko.

Pozerám sa na svoje dieťa a som šťastná, že ho mám, že je moje, moje, moje…

Pozerám sa na svoje dieťa a chcem mu to povedať, ale skôr ako sa k nemu priblížim, vidím ako mi vyrástlo pred očami a postupne ma opúšťa.

Pozerám sa na svoje dieťa a vidím problém – je akési iné ako ostatné – príliš hlučné, príliš neposedné, príliš choré, príliš uplakané, príliš drzé, príliš…

Pozerám sa na svoje dieťa a vidím problém – nerobí to, čo má, neposlúcha ma, neučí sa, neupratuje, nič ho nebaví, nič z neho nebude….

Pozerám sa na svoje dieťa a nevidím ho, vidím čosi, čo mi boľavo pripomína môj strach.

Nepozerám sa na svoje dieťa, pozerám sa na problém, ktorý tvorí moja myseľ. Tká ho okolo môjho dieťaťa. V tej hmle sa mi všetko stráca, jediné, čo vidím je to, čoho sa bojím a to, čo nechcem a to, z čoho sa viním a to bolí. Ani sa na to neviem pozerať.

Tak sa nepozerám, ale panika sa pozerá za mňa a niekto za mňa na moje dieťa kričí.

A niekto za mňa moje dieťa odsudzuje, vyčíta mu, vyhráža sa, snaží sa ho zlomiť, ponížiť…

A niekto vo mne za mňa skutočne zápasí s tým, aby môjmu dieťaťu neublížil!

Čo sa to deje?!!

Srdce mi stisne!

Veď ja – milujem svoje dieťa!

Naplno a bezhranične!

Kde sa to stratilo?

Kde som sa ja stratila?

A tak kráčam naspäť po svojich vlastných stopách.

A pozerám sa – na seba. Na svoju paniku, a vinu a strach a nespokojnosť a za tým všetkým vidím… Seba ako malé dieťa – stratené – obvinené, nemilované, vystrašené. Objímam ho úprimne a s plačom

Hľadím znova na svoje milované dieťa v neupratanej izbe ako vystrašene na mňa pozerá a srdce mi stisne opäť. Opäť som len o vlások unikla svojim vlastným démonom.

A už objímam obe deti – jedno z toho vidím iba ja.

Text: Mira Tagar
Video: Kristína Jančova