• Aké oživujúce alebo vyčerpávajúce je byť v našom školskom prostredí?
• Ako vážne sa berú potreby a blaho ľudí v našej škole?
• Aká je rovnováha medzi domácim a pracovným životom v našom kolégiu?
• Ako podporuje naša školská komunita ľudí, ktorí prechádzajú náročným obdobím?
• Ako sme zdraví – osobne a ako kolektív?

Prvou podmienkou je zdravie, vnútorné blaho jednotlivca.

Konkrétne – záväzok zobrať osobnú zodpovednosť za vlastné zdravie a vnútorné blaho na základe vlastnej intuície.

To sa zdá úplne samozrejmým, že zdravie má byť na prvom mieste. Bez toho, aby sme boli aspoň do väčšinovej miery zdraví, nemôžme podať pracovný výkon. No nie je to vždy jasnou prioritou.

Nie je výnimkou, že do školy príde aj učiteľ, ktorý je chorý. Volanie zodpovednosti a vedomie toho, čo všetko musí a chce odovzdať je často silnejšie ako správy vlastného tela o tom, čo je potrebné, aby mohlo dobre slúžiť.

Nehovoriac o tom, ako je alebo nie je možné naplniť podmienky zdravého stravovania sa, dostatku pohybu, či priestor pre aspoň minimálny čas pre seba samého ako súčasť duševnej hygieny. Zborovne sú často preplnené, hlučné. Sú zmesou rôznych potrieb, rôznych ľudí na jednom mieste. Mnohým malým školským zariadeniam chýba súkromný priestor pre učiteľa úplne. A tak je vystavený vysokým nárokom na podávanie výkonu, zvládanie stresu bez toho, aby mal kúsok súkromného miesta na mikro odpočinok či rýchle vnútorné ošetrenie svojich aktuálnych prežívaní.

Následné stavy najmä v určitých krízových momentoch – sa ešte stupňujú. Neošetrené miesta si pýtajú stále viac pozornosti, príde choroba, ktorou sa človek nemá kedy zaoberať, následne veľká únava, vyčerpanosť až vyhorenie. Z tohto kruhu sa len ťažko dostáva.

Prvá podmienka je prvá a pre spoločenstvo má byť otázkou na kreatívnu prácu. Ako môžme vyjsť v ústrety tým, ktorí sú denne pod náporom stresu – našim učiteľom. Čím vedomejšie sa touto otázkou kolégium zaoberá, tým zdravšie, udržateľnejšie prostredie môže vytvoriť.

• Aký je súčasný štandard komunikačných zručností v našej školskej komunite?
• Aká je úroveň vzájomného počúvania sa na našich stretnutiach?
• Koľkí z nás sa cítia byť vypočutí a pochopení kolegami a kolégiom?
• Do akej miery sme schopní vyjadriť pochopenie názoru druhého predtým, ako vyslovíme ten svoj?
• Aký príklad empatie dávame našim žiakom a rodičom?

Druhou podmienkou je schopnosť empatie – konkrétnejšie – záväzok vnímať každého človeka z jeho vlastného uhla pohľadu. To môže naplniť každý iba sám za seba – nie je možné nariadiť takúto požiadavku zvonka a predsa… Ako intenzívne to v kolektíve cítiť, keď sa len jeden jednotlivec uzavrie do svojho vnútorného sveta pred ostatnými. Keď sa stiahne, lebo je dotknutý, zranený, alebo myslí na niečo úplne iné. Všetci to cítia! Prúdenie medzi ľuďmi zastane.

Deti, žiaci, študenti to cítia. Plávajú v atmosfére, ktorú tvoria dospelé vzťahy. Vbudovávajú túto schopnosť do seba, formujú si svoje názory na svet aj podľa toho ako sú, alebo nie sú nami učiteľmi videní, počutí, vnímaní – ako učitelia sa vnímajú navzájom, ako dokážu vnímať rodičov.

• Ako vieme spracovávať obranné reakcie?
• Vieme preberať osobnú zodpovednosť za ťažkosti namiesto toho, aby sme obviňovali druhých za to, ako sa cítime?
• Sme schopní akceptovať a rešpektovať citový život kolegov taký, aký je?
• Akí sme múdri pri zvažovaní slabých stránok kolegov?
• Do akej miery sme flexibilní, pokiaľ ide o naše ideály a perfekcionizmus, pokiaľ ide o ľudské zápasy?

Treťou podmienkou je to, čo je absolútne nevyhnutné na to, aby ste mohli druhého skutočne počuť – čo hovorí. Na to potrebujete plne a bezvýhradne rešpektovať, že jeho realita je tak dôležitá ako tá vaša. 

Záväzok brať vnútornú realitu – pocity, myšlienky, túžby,.. ako reálne rovnako ako materiálny svet, ktorý nás obklopuje bázou, na ktorej môžete stavať všetku rešpektujúcu komunikáciu. Steiner píše, že je potrebné nadobudnúť presvedčenie, že city sú rovnako dôležité ako skutky – ako často sa toto prehliada! Popieranie, umenšovanie, ba až znevažovanie vnútornej reality druhého človeka – to poznáme ako obvyklú pracovnú situáciu. A pritom to vôbec nemusí byť tak.

S tým, čo sa v nás spúšťa, čo si vnútri žijeme – s rôznymi reakciami, náladami a stavmi musíme vedieť pracovať. 7CC ponúka nástroje na metodickú, vedomú prácu s vlastným vnútrom, ale aj s tým ako s týmto priestorom narábať v spoločenstve.

• Akí sme dobrí v riešení konfliktov vo vzájomnom rešpekte?
• Akí sme dobrí v  budovaní mostov medzi rôznymi názormi?
• Môžu u nás  ľudia hovoriť slobodne  a vyjadrovať bez strachu svoje názory?
• Ako dobre vieme vychádzať s ľuďmi, ktorí sú iní ako my?
• Dokážeme pred prijatím rozhodnutia s úctou vypočuť VŠETKY príslušné názory?

Štvrtá podmienka hovorí o vedomom zaobchádzaní s hranicami.

Záväzok rešpektovať rozdielne reality a hranice medzi nimi je užitočný v akomkoľvek strete záujmov, v konflikte, nedorozumení, ale aj v spoločnom pozitívnom nadšení tvoriť. Ak človek pozná, kde sú jeho hranice, čo z toho, čo vnútorne prežíva, už k nemu nepatrí – je možné účinne komunikovať tak, aby človek bral do úvahy aj svoju realitu aj realitu druhého.

 Množstvo nevedomého “násilia” na kolegoch by sme eliminovali, ak by sme vedeli o ich a o vlastných hraniciach. Pretože, keď hranice splývajú, často nájdete svoju kolegyňu “vo svojom žalúdku” a ani neviete ako sa tam dostala.

• Do akej miery máme jasno v procese rozhodovania v našej škole?
• Nakoľko máme jasno v rozdelení zodpovedností za rozhodovanie medzi jednotlivcami a skupinami v našej škole v rôznych oblastiach?
• Ako jasne máme dohodnuté rozhodovacie procesy v rôznych oblastiach zodpovednosti v našej škole?
• Ako dobre sa nám darí konať na základe prijatých rozhodnutí?
• Máme oblasti, v ktorých robíme neustále zlé rozhodnutia?

Piata podmienka hovorí o vedomom rozhodovaní. Zdá sa, že v individuálnom živote to pre mnohých nie je problém. Hoci sa nájdu aj nerozhodní ľudia, ktorí ocenia pomoc na tejto úrovni. No v kolektíve jezáväzok tvoriť vedomé rozhodnutia a konať na ich základe –kľúčovou podstatou spolupráce a akcieschopnosti.

V kolektívoch s menej formálnym rozložením riadenia a moci, sa táto položka stáva až existenčne dôležitou. Ak nemáme riaditeľa, ktorý rozhodne o všetkých sporoch, smerovaniach, prioritách a pod, potom sme na sústavnom bojisku.

• Ako dokážeme vytvárať a udržiavať pozitívnu klímu v našej školskej komunite?
• Čo robíme pre to, aby sa u nás ľudia cítili rešpektovaní a oceňovaní za to, kým sú a čo robia?
• Ako podporujeme a oceňujeme nových kolegov, keď sa pripájajú k nášmu kolektívu?
• Do akej miery sa cítia podporovaní a oceňovaní naši študenti?
• Ako sa cítia podporovaní a oceňovaní rodičia našich žiakov?
• Do akej miery sa cítia podporovaní a oceňovaní naši učitelia, riaditeľ, manažéri a kancelária, denný chod?

Šiesta podmienka významne pomáha vytvárať z obyčajného pracoviska miesto, kam sa ľudia budú tešiť. Pretože cítiť sa uznaný a ocenený je veľmi vnútorne výživné.

Záväzok vytvárať vďačnosť a kultúru ocenenia znamená investíciu do budúcnosti. Nielenže vedomá vďačnosť pomáha človeku preniesť sa cez náročné situácie, ale pestovanie vďačnosti ako kultúry v spoločenstve, utužuje a prehlbuje vzťahy.

• Do akej miery je naša značka, imidž na verejnosti, charakter – známy nám a komunite okolo nás?
• Do akej miery sme dôslední v praktickom uplatňovaní našich základných hodnôt a princípov?
• Akí dobrí sme pri vytváraní jasne komunikovaných pravidiel?
• Ako dôsledne konáme v súlade s našimi dohodnutými zásadami?
• Ako spoľahliví sme pri spravodlivom zaobchádzaní s ľuďmi?

Siedmou podmienkou je konzistencia – nestačí vypočuť si kolegu raz, nestačí raz sa poďakovať. Je úplne nevyhnutné zotrvať v sústavnom úsilí aj napriek tomu, že sa nedarí. 

To je zároveň podstatou samotného tréningu – záväzok prijať tieto podmienky ako štandard vzájomnej interakcie, ako niečo o čo sa chceme spoločne usilovať. Ide o spoločný rast, vzájomnú podporu v tomto.