Pred chvíľou som si po prvý krát otvoril záznam prvého dňa intenzívu školy Empatie. Po minúte sa mi na tvári vyčaril úsmev. Myslím, že tento prejav môjho tela povie viac, než tisíc slov, no predsa len sa pokúsim ich aspoň zopár napísať.

Keď som sa deň pred začiatkom dozvedel, koľko ľudí ma prísť, zvažoval som, že sa len pripojím cez Zoom. Medzi množstvom nových ľudí sa otváram len veľmi pomaly. Som skôr len pozorovateľom v takých prípadoch. Pozorujem myšlienky a energiu ľudí okolo, zhodnocujem situáciu, ich svetonázor a hľadám spoločný jazyk, ako sa s nimi rozprávať, aby sme sa vedeli pochopiť, ak už ku konverzácii náhodou príde….plus veľmi ťažko si pamätám mená 😊

Prvý deň bol pre mňa priam šokovou terapiou… veľa ľudí na zoznámenie, kreslenie, hýbanie sa (voľné pohyby teľa) pred cudzími ľuďmi. No na konci dňa som bol so sebou spokojný, že som to prežil a myslel som, že už to bude len a len ľahšie a zaujímavejšie.
Nemohol som mať väčšiu pravdu a mýliť sa naraz 😊

Každý jeden deň bol zaujímavejší od predošlého, čo sa učiva týkalo, spoznávania ľudí, procesov…. no zároveň som si začal uvedomovať koľko práce ma na sebe ešte čaká.

Pri Brunovom procese som pocítil plnú váhu všetkého, čo musím v sebe vyliečiť – Dvojník vo mne sa prebral a premenil na čiernu dieru pohlcujúc všetku sebalásku.

Napriek tomu som si v posledný deň pri sebaprocese uvedomil, že všetko je možné vyliečiť a prekonať… je to možné… nie ovládnuť, ale vyliečiť!

Kopa cudzích ľudí…. za 5 dní…. vytvorila miesto, kde existuje empatia, pochopenie, dôvera, podpora a láska.

Matúš, 18:20… „Lebo kde sú dvaja alebo traja zhromaždení v mojom mene, tam som Ja medzi nimi.“

Málokedy mi niečo alebo niekto chýba, nakoľko ma život naučil neviazať sa na nič hmotné… no poviem vám…prvý deň po intenzíve ste mi všetci do jedného chýbali!