Ako vždy si nechávam všetko na poslednú chvíľu, ale ako sa hovorí: lepšie neskoro ako nikdy. Od posledného stretnutia ubehli dva týždne a ja mám pocit, ako keby to bol rok. Prvý intenzív bol pre mňa úžastným zážitkom a pri tom obrovským zdesedním. Zistila som, že za posledné dva roky som sa zmenila z extroverta na neskutočného itroverta. Bolo mi to dosť divné, chvílkami až neprijemé byť v spoločnosti toľkých ľudí, spoznávať ich a uvolniť sa pred nimi. Popri tom som si to však začala pomaličky užívať aj keď som ja osobne toho až tak veľa zo seba nedala (možno aj to niečo pre mňa bolo dosť). Bolo úžastné vidieť ľudí rôznych povolaní, veku a pohlavia v jedej skupinke, stretajúcich sa spolu aby vyriešili v živote to čo ich trápi a tvorí prekážky v každej úrovni svojho života. Dotklo sa ma veľa životných príbehov ostatných ľudí. Veľa krát som mala pocit že by som sa najradšej rozplakala ako malé dieťa. Bolo krásne vidieť, ako sa naši spolužiaci otvárajú, pozorovať ich rozmanitosť a jedninečnosť. Odniesla som si veľa vecí na ktorých treba parcovať, najviac asi na tom, aby som sa dokázala zveriť iným so svojim životom. Každý deň si spomeniem a poviem si za čo možem byť dnes vďačná. Neviem sa dočkať ďalších intenzívov a výsledkov na našich rozvojoch, podpore a vidieť na ostatých ako sa stávajú šťastnejšími, sebavedomejšími a empatickejšími. Možno by bolo pre mňa lepšie písať si pocity z každého dňa, aby som sa nejako vedela rozpísať, zapamätať si ich a okomenotvať to, pretože po každom dni som mala úplne iné pocity. Reportérka teda zo mňa asi nebude 😊 (ale mohla by som robiť stand-up komedy 😊)

Teším sa na ďaľšie dni. Semináre. Na to ako bude Yehuda čarovnou energiou a charizmou rozprávať, dávať perfektné prirovnania a ja budem iba ticho so zatajeným dychom počúvať a zamýšlať sa nad hĺbkou jeho myšlienok. Na Silviu, ktorá do svojho prednášania dáva celé svoje ja a neskutočnú lásku a na Mirku, ktorá do mňa vnáša nekonečný kľud a mier 😊

Ďakujem za všetko a prajem vám tie najkrajšie dni do ďalšieho intenzívu.